Náhrobky od architekta Dušana Jurkoviča, Skalica

Fotka od: Miroslav Beňák

Keď sa spomenie Jurkovič a Skalica, väčšina si vybaví Spolkový dom – jedno z jeho najznámejších architektonických diel vôbec. Na tamojšom cintoríne sa však nachádzajú aj ďalšie jeho diela – o niečo menej známe, o to však osobnejšie.



Jurkovič mal ku Skalici obzvlášť hlboký vzťah. Jednak z tohto kraja pochádzal, mal tu rodinu a navyše tu začiatkom 20. storočia bolo veľmi činorodé prostredie mladej inteligencie s národne uvedomelými myšlienkami, pri ktorej mohol rozvíjať svoj „národný sloh“.


Významnou osobnosťou tohto hnutia bol Jurkovičov priateľ Dr. Pavel Blaho – lekár, politik a publicista, ktorý vydával od roku 1898 časopis Hlas. Práve vďaka nemu získal Dušan Jurkovič príležitosť pracovať pre tento kraj a na zákazke Spolkového domu v Skalici. Ešte v roku 1901 pre neho robil adaptáciu malého „kuchynského domu“ na obytnú vilku, v roku 1905 mu navrhoval pracovňu a „Búdu“ - vínnu pivnicu. Nakoniec pre neho navrhol aj posledné dielo – náhrobok, zrealizovaný v roku 1929. Základným motívom pomníku pre manželov Blahovcov je sarkofág, murovaný z drsných kamenných kvádrov. Zavŕšený je kamenným krížom.



Dvojicu nerovnako vysokých kamenných krížov postavených na hranolovom podstavci Jurkovič použil na náhrobku pre svoje sestry Emíliu a Annu. S obomi mal výborný vzťah, jeho synovia u nich trávili celé prázdniny. Obe v Skalici žili a podieľali sa na verejnom živote, obzvlášť na činnosti „Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu“, ktoré malo za cieľ propagovať ľudové remeslo a vytvárať zdroje zárobku pre chudobné vidiecke ženy. Náhrobok pochádza z roku 1935.



Posledný náhrobok v Skalici navrhol Jurkovič v roku 1944 pre Dr. Ľudovíta Okánika. Ten mal v záhlaví rozvinutú stélu na podstavci z rustikovaných kvádrov a v strede je vo vysokom reliéfe stvárnený kamenný kríž prekrytý strieškou.



Celkovo, navrhovanie náhrobkov a pamätníkov bola pre Jurkoviča špecifická téma. S tvorbou náhrobkov mal veľké skúsenosti z Haliča, kde navrhoval po prvej svetovej vojne vojenské cintoríny a po roku 1918 na ne nadviazal pri tvorbe pamätníkov. Práca na pamätníkoch mu v tvorbe poskytovala oveľa väčší priestor na imagináciu. Bolo to pre neho viac umenie, kým samotná architektúra v medzivojnovom období postupne smerovala k väčšej racionalite a bezozdobnosti. Zároveň pamätníky pre neho mali akýsi ideologický rozmer, keďže pochádzal z rodiny so silnými národnými myšlienkami. Pamätníky na udalosti boli pre neho niečo ako aj architektonické pamiatky, o ktorých ochranu sa výrazne zasluhoval – jednoducho zhmotnenie pamäte udalosti, človeka a pod. Mimochodom, jeho najznámejším pamätníkom je aj jeho najvýraznejšie dielo – Mohyla Milana Rastislava Štefánika v Brezovej pod Bradlom.



V spolupráci s Ing. arch. Miroslavom Beňákom.

Kontakt
Adresa: Skalica
GPS:48.8448118, 17.2250302